Následující ukázka pochází ze slovenského překladu autobiografie Johna Havliceka „Hondo: Celtic Man in Motion“. Knihu, kterou v roce 1977 publikoval Havlicek ve spolupráci s Bobem Ryanem, pro Vás do Slovenštiny přeložil Lukáš Kuba (@Luke_Mellow) a celou si ji budete moci zdarma přečíst od 24.10.2016 na www.ceskoslovenskyjohnhavlicek.wordpress.com.

Dodnes mám pocit, že som mal byť vybraný do olympijského basketbalového tímu Spojených štátov, a stále ma to trápi, keď na to pomyslím.

Po získaní majstrovského titulu NCAA v 1960-om bolo celé mužstvo Ohia State pozvané na olympijskú kvalifikáciu do Denveru ako účastník turnaja každý s každým. V tých časoch posielalo svojich zástupcov na takéto predolympijské meranie síl niekoľko rôznych organizácií. Bolo tam pár All-Star tímov z NCAA, All-Star tím z NAIA, mužstvo z AAU, tím Ozbrojených síl, a tak ďalej. Ako zvyčajne, ukázala sa moja naivita: najprv som si myslel, že si tam ideme len tak zahrať, a nebudem mať žiadnu šancu dostať sa do olympijského tímu.

Formát výberu 12-členného tímu bol nasledovný: miestenky mala zabezpečené základná päťka z tímu, ktorý vyhral turnaj, plus sedem ostatných hráčov z ostatných tímov. Všimnite si, že som nenapísal „najlepších sedem ostatných.“ Proste „sedem ostatných“. Po skončení turnaja som si uvedomil, že nie basketbalové schopnosti, ale politika určila, kto sa dostane a kto nie do olympijského basketbalového výberu.

Pred príchodom do Denveru sme mali týždeň voľno. Podarilo sa mi udržať sa v solídnej forme; náš prvý zápas bol proti hviezdam NAIA. Hrali sme celkom dobre a v polčase sme viedli. Počas druhého polčasu začali hrať zónovú obranu, aj keď zóny v turnaji povolené neboli. Neboli sme na ňu pripravení a stretnutie sme nakoniec prehrali. Napriek tomu som zahral dobre: strelil som okolo 22 bodov a bol najlepším hráčom v tíme. Obzvlášť Jerry Lukas nemal svoj strelecký deň, hoci adekvátne doskakoval.

V druhom zápase sme nastúpili proti Peorii Caterpillars z NIBL (Národná Industriálna Basketbalová Liga). Zvíťazili sme a opäť som hral dobre a nastrieľal cez dvadsať bodov; Lucas znova nezahral dobre. V treťom sme porazili Phillips Oilers a tentoraz som podal priemerný výkon: dal som asi 13 bodov a hral dobre v obrane.

V tomto čase som už bol favorit novín, ktoré o mne písali ako o čiernom koňovi, ktorý bol pre zainteresovaných príjemným prekvapením a mal veľkú šancu získať miesto v tíme. Ďalším silným kandidátom bol Larry Siegfried. Zdalo sa, že o miesto na rozohrávke bojoval proti Lesterovi Laneovi. Pred naším posledným zápasom boli v tlači vykreslení ako rivali a Siggy Lanea prestrieľal v pomere 18 ku 6 a naviac ho úplne ho zatienil. Nebolo žiadnych pochýb, že dvaja hráči z Ohia State, ktorí sa na turnaji predviedli najlepšie, boli Siggy a ja.

Nastal čas vybrať dvanásť hráčov do tímu. Turnaj vyhrali najväčšie vysokoškolské All-Star hviezdy, takže ich základná pätica v zložení guardi Jerry West a Jay Arnette, forwardi Oscar Robertson s Terrym Dischingerom a center Darrall Imhoff mala svoje miesta isté. Walt Bellamy, náhradník z ich tímu, hral výborne celý turnaj a bol vybraný tiež. Lucas, ktorý mal v celej krajine obrovské meno, bol vybraným hráčom číslo sedem. Ostalo teda päť zvyšných miest.

A tu prišiel čas na politiku. Každá zo skupín trvala na tom, aby z ich tímu cestoval na olympiádu aspoň jeden hráč, bez ohľadu na celkové zásluhy. Takže Ozbrojené sily, AAU a NAIA to medzi sebou predebatovali a prišli s poslednými piatimi menami: Adrian Smith, Burdie Haldorson (hral aj za olympijský tím z roku 1956), Allen Kelley, Bob Boozer a, áno, Lester Lane.

Bol som nesmierne sklamaný a nahnevaný, pretože som bol tak hlúpy a veril, že vybraní budú tí najlepší hráči. Nevedel som, že až do takejto miery dominovala v Olympijskej basketbalovej komisii politika.

Oprávnenosť môjho presvedčenia potvrdil fakt, že ten olympijský výber bol zostavený veľmi zle. Keď sa všetko zvážilo, komisia vymenovala päť centrov, šiestich guardov a iba jedného skutočného forwarda, Terryho Dischingera. Oscar nakoniec hral na olympiáde po väčšinu času na pozícii guarda; Lucas, Imhoff, Bellamy, Boozer a Haldorson boli všetci pivoti, a zvyšok tímu okrem Dischingera boli guardi. Dischinger bol jediným krídlom v tíme, ktoré vynikalo v rýchlom basketbale. Koniec koncov, nezáležalo na tom, koho sme poslali na olympiádu, pretože zlato sme vyhrali poľahky. Komisii by teda prešlo asi čokoľvek, pretože v tom čase sme boli v basketbale oveľa ďalej ako zvyšok sveta.

Verejnosť v Columbuse reagovala na nezaradenie Siggyho a mňa dosť zúrivo, takže ako nejaký druh úplatku sme boli obaja menovaní „náhradníkmi“, ktorí sa mohli zúčastniť tréningového kempu a v prípade, že by sa niečo stalo jednému z dvanástky, mohli byť donominovaní do výberu. Ale po nejakom čase bol tento návrh zrušený. Ponúkli nám to len ako nejaký cumeľ, dúfajúc, že sa ukľudníme. Takže môžete vidieť, prečo som tak opovrhoval Olympijskou basketbalovou komisiou.

Skutočnosť, že som sa nedostal do olympijského basketbalového výberu na rok 1960, je pravdepodobne najtrpkejším sklamaním v mojej športovej kariére, a nikdy sa cez to neprenesiem. Šancu dostať sa na olympiádu máte iba raz. Vedel som, že som tam mal byť. Ale zostal som doma.